„Pôda je dar, a preto by sme si ju mali chrániť.“
Tvrdí jeden z priekopníkov bezorebného systému poľnohospodárstva. „Nemám rád ľudí, ktorí pri využívaní pôdy myslia iba na ekonomickú výhodnosť, peniaze nám totiž pôdu nezachránia. Musíme s ňou zaobchádzať so srdcom, a to mnohým ľuďom v tejto sfére chýba.“ Aj na tému pôdoochranných technológií sme sa rozprávali s Ing. Ladislav Janáčkom, agronómom PD ZÁHORIE Jablonica.
Vyštudovali ste odbor meliorácie na Agronomickej fakulte VŠP v Nitre, teraz pôsobíte ako agronóm tu, v Jablonici. Ako ste sa k tomu dostali? Je to predsa mimo váš odbor.
Keď som študoval, vôbec ma nelákalo poľnohospodárčenie. Ja som sa zameriaval na vodohospodárske stavby. Keď som sa dostal po škole na PD ZÁHORIE, tvorili sme družstvo z piatich dedín a popri závlahových systémoch som tu dostal i funkciu agronóma pre technické plodiny a krmoviny. Po piatich rokoch som stratil všetky idey o zmysluplnosti práce závlahára v našom podniku v tej dobe a zostal som pri funkcii agronóma. Závažným faktom pre opustenie závlahárstva bol aj ten, že navrhnuté závlahové systémy sú u nás na Slovensku ešte aj teraz na míle vzdialené odtiaľ, kde by mali byť. Niekoľko krát som sa snažil to naprávať malými krôčikmi ale zistil som, že Slovensko bude musieť prejsť ešte veľký kus cesty aby sa dostalo k efektívnemu hospodáreniu s vodou. V dnešnej dobe je luxus dotiahnuť vodu a polievať povrchovo vo veľkých množstvách. Jednak to nerobí dobre rastlinám a ani rozpočtom. My tu však väčšinu roka ani zalievať nemusíme, nakoľko sme v takej „hnilej jame“, ktorá drží vlhkosť aj keď páli slnko a je 30°C.
Mnohým by sa zdalo, že je to výhodná poloha, keďže vás tu netrápia extrémne vysychania pôdy.
Samozrejme že áno. My tu máme hneď viacero faktorov, ktoré podporujú stav, že nám pôda nevysychá, avšak nie vždy sú z tých pozitívnych. Tečie tu rieka Myjava – čo je pozitívne. Máme tu činnosť bobrov spojenú s nečinnosťou povodia a kopce z každej strany – to je skôr negatívne. Takže my sme tu podmáčaní niekedy až príliš. Keď celé Slovensko plače že je suchý rok, my si tu mädlíme ruky. Ak je rok mokrejší, aký bol napríklad aj tento, máme hlavu v smútku. Dodnes ešte nemáme obsiate pšenice, a to už sme dávno po termíne. Ale nechcem sa sťažovať, úroda bola tento rok nadpriemerná aj napriek dlhotrvajúcej žatve. Mnohí sa nám čudovali, prečo už nezbierame úrodu, keď je tak teplo. No nám tu pri 30°C neklesla vlhkosť obilia pod 15, a keďže sušenie je nákladné a ceny už v tom čase boli klesajúce, tak sa nám zber javil ako nevhodný postup.
Patríte k priekopníkom bezorebného systému hospodárenia. Čo vás k tomuto doviedlo a aký význam v tom vidíte vy?
Doviedla ma k tomu návšteva v družobnom podniku v Nemecku, kde je tento systém zavedený už niekoľko rokov. My ho tu praktizujeme už približne jednu dekádu a nemôžem sa sťažovať. Keď vidím výsledky, z roka na rok sa utvrdzujem v tom, že využívať bezorebný systém bol správnym rozhodnutím. Podporuje ma v tom aj myšlienka, že ak niečo pozitívne chcem dosiahnuť , musím zanietene získavať informácie, skúsenosti a rozumne investovať do poľnohospodárskej techniky. Poľnohospodárstvo by sa malo o pôdu aj starať a nie ju len obrábať. Slovenské poľnohospodárstvo už vyše 20 rokov viac od pôdy berie ako jej dáva a je smutné, že tým vedome drancujeme pôdu svojim deťom a vnúčatám. Ja osobne som na pôdu zaťažený a nikdy sa nechcem dožiť toho že by mi môj nástupca prišiel „poďakovať“ za to, v akom stave som mu pôdu zanechal. Chrániť pôdu je u mňa na prvom mieste. Preto praktizujeme pôdoochranné technológie – bezorebné systémy, chránime tak pôdnu štruktúru, pôdny edafón, biodiverzitu a humusotvorné procesy v pôde.
V čom všetkom teda spočíva bezorebný systém poľnohospodárstva?
Je to jednoduché. Obrábame pôdu iba v nevyhnutných prípadoch a hlavne nepoužívame pluh. Akýkoľvek zásah do pôdy sa snažíme redukovať, aby sme pôdu zbytočne nezraňovali. Napríklad mnohí zvyknú vzniknuté strnisko po zbere kukurice na zrno hlboko zaorávať, čím v pôde vznikne „kôrový matrac“, ktorý potom dlhú dobu bráni veľkému zázraku prírody – vzlínaniu spodnej vody ku koreňom plodín. My toto strnisko pomulčujeme a zamiešame radličkovým strojom do hĺbky 10cm pričom sa snažíme, aby aspoň 30% rastlinných zvyškov zostalo na povrchu pôdy. Ďalej sa snažíme pri obrábaní pôdy striedať hĺbky spracovania, a tým zamedzovať vytváraniu „pôdnej podlahy“. Poľnohospodári, ktorí svojim obrábaním takúto podlahu v pôde vytvárajú, musia potom nákladne a často aj škodlivo hĺbkovo podrývať. Pôda je a aj naďalej bude to najcennejšie čo máme. Mrzí ma, že mnohé podniky sa pozerajú na poľnohospodárstvo výhradne ekonomicky. Viem, že doba si to takto vyžaduje, no mali by sme myslieť na to, že ak nás bude o pár desaťročí na Zemi ešte viac ako dnes, nenajeme sa z peňazí. Budeme chcieť od pôdy raz toľko, čo od nej pýtame dnes. Ona bude vždy tá, ktorá nám dá chlieb a ktorá nás bude živiť. Preto sa o ňu musíme starať a ja ďakujem firmám, ktoré nám cez rôzne prípravky pomáhajú dosahovať kvalitu pôdy i toho, čo z nej vzíde.
Stretávate sa pri vašej práci s bezorebným systémom skôr s pozitívnymi alebo negatívnymi ohlasmi?
Keď som pred desiatimi rokmi povedal družstevníkom, že ideme robiť bezorebne, istotne si mnohí o mne pomysleli svoje. Spoločnou prácou sme sa však dopracovali k systému, ktorý si v súčasnosti nevieme vynachváliť. Keď sme začínali, všetci nás ohovárali, prečo nechávame na poli neporiadok v podobe pozberových zvyškov. Nik z nich ale nevie, že to je to najlepšie čo môžeme pre pôdny edafón v tejto fáze urobiť. Spolupracujem s Výskumným ústavom rastlinnej výroby v Piešťanoch, kde sa robí už niekoľko rokov pokus so štyrmi variantmi obrábania pôdy. S orebnou, neorebnou a redukovanou pôdou. V pôde, kde sa iba seje a zberá (No Till) je najviac rozvinutý pôdny život. Je tam najväčší počet dážďoviek, ktoré pôdu prirodzene prevzdušňujú a zásobujú ju živinami. Naopak, v oranej pôde je dážďoviek a logicky aj humusu najmenej. Pracovníci tohto výskumného ústavu priviezli v sklenených valcoch tieto 4 vzorky pôdy z Boroviec na jeden odborný seminár, na začiatku ktorého bola položená kvízová otázka: do ktorej pôdy vsiakne rýchlejšie rovnaké množstvo vody? Samozrejme, že 99% tipovalo pôdu, ktorá je zoraná a prevzdušnená. Opak bol však pravdou. Ja sám som nechcel veriť, ale bolo to tak. Príroda je mocná pani a vie čo robí. Pôda nepotrebuje výrazný zásah od človeka na to, aby vedela ako sa má správať. Ona sa tvorila už milióny rokov pred nami a človek ju začal degradovať hlavne po vynájdení pluhu v dnešnej podobe.
Nie ste jediný zástanca tohto systému na Slovensku. Máte aj kolegov a priateľov, s ktorými o týchto veciach komunikujete a vymieňate si poznatky?
Samozrejme. Je to bytostne potrebné, pretože tieto technologické postupy sa nikde na Slovenských školách nevyučujú. A poľnohospodársky výskum pracuje v iných podmienkach. Naše poznatky vychádzajú z praxe pre prax. Je prínosné sledovať podniky, ktoré v praxi dosahujú pozoruhodné výsledky a viac rokov po sebe dokazujú, že sa dá pôda efektívne obrábať bez pluhu (PPD Prašice, PD Močenok, PD Rimavská Sobota). Pracovníci týchto podnikov sa radi podelia o svoje poznatky a skúsenosti, poradia ako na to a vždy je lepšie učiť sa na chybách druhých ako na chybách vlastných. Každý raz začínal a tiež potreboval získavať odvahu, poznatky a skúsenosti s vynechaním orby. Väčšina poľnohospodárov keď začínala s bezorebných systémom spracovania pôdy si v začiatkoch nevedela predstaviť tento systém pri pestovaní cukrovej repy a zemiakoch. Po použití radličkových strojov pod tieto dve plodiny aj tento mýtus padol. Dnes by som sa už u týchto plodín k pluhu nevrátil. Úroda je výborná, šetríme náklady. Keď si zoberiem, že namiesto 4-5 úkonov a pravidelného vystavovania pôdy ťažkými poľnohospodárskymi mechanizmami môžem urobiť úkony 2, šetriť 30% nafty a život v pôde, nik by ma neprehovoril naspäť na pluhy. Som členom klubu No Till, kde si vymieňame rôzne postrehy a názory. Osobne aj rád vyhľadávam nové informácie a podnety z praxe iných. Pri svojej snahe prísť na príčiny zdarov aj nezdarov vo svojej pestovateľskej praxi si pripadám ako detektív, ktorý skladá postrehy, fakty a skúsenosti do jednej mozaiky. Som však rád, že pri svojej práci mám možnosť o problémoch diskutovať a byť v dejisku vecí aj keď ma mrzí že niekedy na diskusiu nie je priestor a ani záujem. Ľudia, ktorí za mnou chodia a preberajú so mnou rôzne témy, sú mi o to viac vzácnejší. Ako napríklad Adrián Janík zo Syngenty. Diskusia je vtedy plodná, keď obohacuje obe strany a s Adriánom to tak je. Aj preto je Syngenta u mňa jednotkou medzi dodávateľmi. A samozrejme, keďže máme podmienky také, aké máme, rozhodujúcim faktom je aj ten, že pomer účinnosti prípravkov a ich ceny je veľmi prijateľný.