Na poľnohospodárstvo neexistuje všeobecný návod
Žena v pozícii agronómky nie je častým úkazom na poľnohospodárskych podnikoch. „Tu na Záhorí sme raritou, v okolí nášho družstva sú ešte ďalšie dve ženy, agronómky.“ Napriek tomu, že tejto práci je potrebné obetovať voľný čas a pre nežnejšie pohlavie je to naozaj náročná povolanie, tvrdí, že by ju nikdy nevymenila za nič iné. „Bez lásky k tomuto povolaniu by ho nedokázal vykonávať nik.“ tvrdí Alena Čárska z PD Smolinské.
Ste agronómka, pre ženu dosť netradičné povolanie, pre obchodných partnerov predpokladám, príjemné spestrenie. Pôsobíte v PD Smolinské od začiatku?
Hneď ako som po VŠ nastúpila do praxe, začala som pôsobiť tu, na PD Smolinské. Na podniku hospodárime samostatne od roku 1991, pričom sme tu začínali ako relatívne mladý kolektív ľudí okolo 30 rokov. Podarilo sa nám vybaviť sa novými strojmi, technológiami, snažili sme zlepšovať životné prostredie i ľuďom pôsobiacich v živočíšnej výrobe a verím, že sa nám to darilo a stále i darí. V súčasnosti hospodárime na výmere zhruba 1560ha s obilovinami ako raž, pšenica, tritikale, jarný, ozimný jačmeň, ovos, kukurica a repka. V poslednom období sa stala našou nosnou plodinou kukurica, nakoľko už 4 roky máme postavenú bioplynovú stanicu.
A to že som žena? Mnohí sa nad tým pozastavia, ale tu na Záhorí sme pokope až 3 ženy, agronómky. Možno preto chodia obchodní zástupcovia k nám radšej (smiech). Ja tvrdím, že okrem toho, že je to náročná práca pre ženy, má to i svoje výhody. U žien je takmer vždy prítomná vyššia miera empatie a skryté umenie hľadania kompromisov. V určitom období som sa však i ja musela naučiť hovoriť nie, pretože nesmieme zabúdať, že ide stále o prácu a biznis.
Spomínali ste raž, ovos. Nie príliš často pestované obiloviny.
Tu na Záhorí je mnoho koničkárov, takže odbyt pre ovos nám zabezpečia oni a taktiež máme na pestovanie takýchto plodín výbornú dispozíciu. Veľkú väčšinu našej výmery totiž tvoria ľahké pôdy, takže slovíčko „výbornú“ nemožno brať vážne vo všetkých ohľadoch. Ľahké pôdy a zvlnený terén – od tohto sa odvíjajú všetky naše problémy a strasti. Preto pri zakladaní novej úrody musím rozmýšľať, či dať pšenicu a mať pri jej pestovaní problémy, alebo radšej založiť ovos a dopestovať dostatočný objem. No nemôžeme sa sťažovať, musíme hospodáriť najlepšie ako sa dá, s tým, čo máme. Stretávam sa i s názormi kolegov, ktorí tvrdia, že piesočnaté pôdy majú aj svoje výhody, no keď sa pozriem na ten „stavbársky piesok“, ktorý máme a 35°C horúčavy, nevidím ani jednu výhodu. Táto oblasť je v akomsi zrážkovom tieni, nakoľko nám prší ešte menej ako v Senici a v tomto horúcom počasí sa chodím iba s hrôzou pozerať na silážnu kukuricu zasiatu v našich „pieskoch“. Tu je nevyhnutné a neodkladné využitie pomocných látok, ktoré vedia pripraviť rastlinu na takéto extrémy.
Extrémne počasie trápi asi všetkých poľnohospodárov čím ďalej tým viac. Zmenilo sa naozaj za posledných pár rokov tak výrazne?
Za obdobie, ktoré tu pracujem, sa klimatické podmienky skutočne zmenili. Je pravda, že i v minulosti prichádzali suché ročníky, ktorých sme sa báli. Prichádzali však raz za 5 rokov, teraz máme raz za 5 rokov taký rok, ktorý suchý nie je. Prišli sme o dve prechodné ročné obdobia a ak v lete náhodou aj zaprší, zrážky sú prívalové a narobia viac škody ako osohu. Napriek tomu sa nemôžem a nechcem sťažovať, pretože za posledné obdobie nás rastlinná výroba naozaj drží v zisku, i minulý rok nám veľmi pomohol. Čo sa týka živočíšnej, tam sme boli nútení zrušiť chov ošípaných. Následne nám zostalo približne 220 dojacich kráv a k tomu prislúchajúce jalovice, býčky a teliatka. Okrem siláže pre bioplyn musíme teda vyrobiť aj zhruba 4000 ton pre živočíšnu výrobu.
Zmenili sa i pracovné podmienky, mnoho podnikov prechádza modernizáciou, avšak záujem o prácu v tomto odvetví neprekvitá. Je to i váš prípad?
Áno, nájsť poriadneho traktoristu je v súčasnosti veľmi ťažké. Nie je to totiž práca, ktorá spočíva iba v krútení volantom a hádzaní rýchlostí. Je to o moderných technológiách a logickom myslení, a toto mnoho mladých ľudí nevidí. Nie je jednoduché, aby si traktorista ustrážil kvalitu roboty a aj to, kam má ísť a ešte mnoho iných vecí. V tomto smere sme na tom my veľmi dobre. Máme ľudí, mladých ľudí, ktorým sa chce robiť a používajú pri práci hlavu, aj keď je tá práca fyzicky náročná. Preto majú môj obdiv, lebo viem, že doma ich čakajú rodiny, ktoré ich počas sezóny vidia iba veľmi zriedka. Je to daň tohto odvetvia, no keď sa s nimi zhováram, jednohlasne sa zhodnú, že si nevedia predstaviť robotu niekde za pásom, pretože táto práca prináša každý deň čosi nové a nie ten istý pás. Za dobre odvedenou prácou musí stáť vždy aspoň štipka lásky k povolaniu, bez nej sa to nedá, obzvlášť nie tu, v poľnohospodárstve.
Myslíte si, že poľnohospodárstvo na Slovensku sa práve vďaka takýmto ľuďom, ktorí ho vykonávajú s láskou stane váženejším odvetvím, či už z hľadiska ochoty zamestnania sa v ňom alebo snahy podporovať domácich výrobcov nákupom potravín?
Všimla som si, že mladá generácia si viac začala všímať to, z čoho je výrobok zložený a odkiaľ pochádza. My sme si to možno nevšímali až do takej miery, ale som rada, že v súčasnosti sa dbá na kvalitu oveľa viac. Uvedomenie nás, poľnohospodárov, taktiež vzrástlo, pretože ak si my nebudeme vážiť našich potravín, nemôžeme čakať toto uvedomenie od ostatných. Na Slovensku spadajú podniky pod také prísne normy, že o kvalite našej produkcie nemôže mať nik pochybnosť, či sa v nej nenachádzajú inhibičné látky, antibiotiká alebo zvyšky chémie, ktoré tam nepatria. Nechápem, prečo si to v našom štáte nevieme udržať tak, aby sme konzumovali primárne vlastné výrobky. Jesť treba veci, ktoré nám život skvalitnia a nie neskrátia. Preto je potrebné robiť osvetu týkajúcu sa slovenského poľnohospodárstva ako takého, a to už od malička, neviem totiž, či si vôbec školáci z väčších miest vedia predstaviť ako vyzerá krava. K nám chodia pravidelne okolité materské školy, aby deti vedeli, že mlieko nie je zo škatule ale z kravy.
Družstvo ako také, bolo kedysi na každej dedine, ľudia mali k nemu iný prístup. Teraz mám niekedy zvláštny pocit, že ľudia prídu iba vtedy, ak čosi potrebujú, no ak nám náhodou pri prevoze spadne na cestu kôpka hnoja, ohovoria nás po celom kraji.
S meniacimi sa podmienkami sa menia i trendy a používané prípravky. Dá sa vôbec stíhať sledovať všetko tak, aby ste nakoniec vybrali pre rastlinu to najlepšie?
Povolanie agronóma je v tom krásne, že sa nikdy nenudíte a ste nútený sa neustále vzdelávať. Mnohokrát som si kládla otázku, či budem vo vyššom veku schopná po fyzickej stránke zvládať túto prácu, no som si istá, že po pamäťovej určite. Toto povolanie mi osviežuje pamäť a neustále ma núti vnímať nové veci, študovať si ich a hľadať odpovede na otázky. Ja sa radšej 10x opýtam ako by som mala 1x urobiť chybu. Tu sa problém nedá odložiť na zajtra, pretože zajtra sa dnešný problém zmení na problém úplne iný. Som rada, že mám človeka ako je Adrián Janík, ktorému, ak mám naozaj veľký problém, zavolať rovnako v piatok ako v nedeľu. Vždy je ochotný poradiť či prísť a následne nájdeme riešenie. Som s ním veľmi spokojná a keďže pochádza z tohto regiónu, berieme ho ako „svojho“. Je mi naozaj sympatické, že Syngenta mi prostredníctvom neho nebude vnucovať vlastný produkt iba preto, aby predala. Keď vidím, že nejde iba o biznis ale najmä o hľadanie riešenia, je ľahké vytvoriť si obchodný vzťah na báze priateľstva.
Aké prípravky od firmy Syngenta používate a ktoré máte osvedčené?
So Syngentou spolupracujeme v oblasti osív – u kukurice sme nakúpili odrodu Dolar, ktorá sa aj napriek tomuto suchému počasiu javí na siláž veľmi dobre a viem, že nám zostane i do zrna. Zrnovú však pokrývame hybridom Thermo. Berieme taktiež i chémiu, na kukuricu asi 70%, z repky tak polovicu výmery. Fungicídy nakupujeme vždy podľa aktuálneho stavu, pretože nie som zvyknutá kupovať dopredu a do zásoby. Radšej vždy riešim daný stav, ako by mi mali potom prípravky ostávať na sklade. Je síce pravda, že promptne riešiť problém si následne vyžaduje pevné nervy, ale nikdy sa mi nestalo, že by som nedostala to, čo potrebujem a že by sa nám nepodarilo problém vyriešiť.
Najlepšie je však pomocnú látku vopred vyskúšať a presvedčiť sa čo ako funguje. Niekedy je to vyhodnocovanie náročné, pretože pri priaznivom roku si poviem, že by som možno dosiahla rovnaké úrody aj bez použitia účinnej látky, no riadim sa filozofiou „Všetko je tak, ako má byť“. Keď som sa už v minulosti o niečom rozhodla, asi to bolo to najlepšie možné riešenie, ktoré som vtedy mohla urobiť.
Napriek tomu, že ako družstvo nedisponujete najideálnejšou kvalitou pôdy, pocítili ste i vy regulovaný predaj pôdy?
Áno, mysleli sme si, že máme nekvalitnú pôdu, a tak nás nemôže postihnúť fenomén nákupu pôdy, avšak 120 hektárov tej kvalitnejšej, ktorou sme disponovali už patrí rakúskemu poľnohospodárovi. Každú jeseň sa hrozím, koľko pôdy nám ubudne. Možnože som jedna z tých, ktoré vyzerajú, že chcú spasiť svet, avšak ja som len zástanca názoru, že pôdu musíme zanechať svojim deťom. Trhá mi srdce ak vidím, aká je zdevastovaná a aj napriek tomu, že je tu pôda samý kopček, snažíme sa sjať tak, aby sme ju ochránili. Niektorí traktoristi mi vyčítajú, ako delím hony a tým komplikujem robotu, no snažím sa vyhnúť nadmernej erózii, robiť prácu uvážene a nie iba preto, aby som čosi robila. Aby z toho jednoducho vznikla dobrá vec. Dúfam, že i väčšina agronómov, mojich kolegov je takých, ktorí sa snažia nie len aby sa im urodilo, ale aj preto, aby pôdu chránili. To by malo byť cieľom nás, ľudí. Každý podnik si ale musí nájsť svoju cestu, ktorá vyhovuje životu jeho, i jeho rastlín a zvierat. V poľnohospodárstve neexistuje všeobecný návod, treba to robiť hlavne s láskou, poriadne a poctivo.