Národný program sebestačnosti potravín
Slovensko nie je v produkcii základných potravín sebestačné ani na 60 percent. Pritom treba, bez zbytočného politizovania, poznamenať, že v roku 1990 bolo vo výrobe základných agropotravinárskych produktov sebestačné. Zabezpečenie aspoň osemdesiat percentnej potravinovej sebestačnosti Slovenska, podľa Zväzu výrobcov krmív, skladovateľov a obchodných spoločností, je pritom jednou z možných ciest zlepšenia kvality potravín na slovenskom trhu.
Na naše otázky, v súvislosti so zabezpečením sebestačnosti s potravinami, odpovedá Ing. Marian Uhrík, predseda predstavenstva Zväzu výrobcov krmív, skladovateľov a obchodných spoločností.
Aká je súčasná úroveň potravinovej sebestačnosti Slovenska v porovnaní s okolitými štátmi ?
V tejto súvislosti by som rozdelil už existujúcich 27 členských štátov EÚ zhruba do 3 skupín. Tzv. staršie štáty EÚ s rozvinutým poľnohospodárstvom – Nemecko, Holandsko, Francúzsko, Rakúsko, Španielsko… Novo pristúpené členské štáty – Slovensko, ČR, Maďarsko, 
Bulharsko, Rumunsko a Poľsko, ktoré patrí tiež k novo pristúpeným krajinám, avšak s osobitnými špecifikami poľnohospodárskej výroby a produktov z nich. Potravinová sebestačnosť priamo súvisí aj s percentuálnym podielom základných potravín domácej produkcie na pultoch obchodov. Historicky a bez kompromisu si staré členské štáty EÚ dokázali prirodzene vybudovať pevné národné pozície, ktorých výsledkom je skutočnosť, že krajiny uvedené v prvej skupine majú svoje potraviny na pultoch od 80 percent vyššie. Aj keby to nebolo určené v žiadnom zákone – čo však nie je pravda – je nepísaným zákonom, že obchodníci jednoznačne a bez výnimiek nakupujú na svoje pulty domácu produkciu. Len s malou výnimkou určitých národných špecialít z iných štátov. Diametrálne odlišná je situácia krajín, ktoré vstúpili do EÚ od roku 2004. Akoby programovo sa preferuje výber z cudzích krajín pod argumentom lacnejších potravín. Bohužiaľ táto dlhoročná prax prakticky položila na lopatky väčšiu časť prvovýroby ako aj spracovateľského priemyslu, čo si najviac odnieslo „Slovensko, Rumunsko, Bulharsko a Maďarsko“. Niekde na hrane sú Česi. Výsledkom toho je fakt, že Slovensko má dnes zabezpečenú potravinovú sebestačnosť v živočíšnych produktoch na úrovni cca. 40-60 percent. Osobitne na tom je Poľsko, ktoré si v procese prístupových rokovaní dokázalo vyrokovať solídne podmienky pre celú oblasť poľnohospodárskej prvovýroby a potravinárskeho priemyslu.
Čo je základným problémom nízkej predajnosti domácich produktov?
Keď som spomenul históriu, musím spomenúť aj skutočnosť, že obyvatelia tzv. sovietskeho bloku s údivom a rešpektom obdivovali vždy pekne zabalené potraviny v tej dobe nedostupné, a tým pádom podľa nich aj jedinečné a atraktívne. Stratila sa tým akási spolupatričnosť k domácim výrobkom, nekritické preceňovanie, a v tomto smere určitý „kozmopolitizmus“. Bohužiaľ je to ešte tak zakorenené, že nedokážeme s nadhľadom a kvalifikovane rozlíšiť kvalitu od nekvality a skôr sa pozeráme na obal a cenu výrobku. Druhá taktiež veľmi vážna skutočnosť spočíva v nedostatočnej spracovateľskej báze a oproti minulosti aj obmedzeného počtu bitúnkov. Tretím faktom je bohužiaľ náš malý trh v počte 5,4 mil. obyvateľov. Krajiny, ktoré produkujú z princípu 10 a viac násobok našej potreby dokážu prostredníctvom napr. dumpingovej ponuky prakticky zlikvidovať ponuku domácich výrobcov. Malosť trhu sa prejavuje logicky a z princípu v nízkej konkurencie schopnosti.
Aké kroky sa musia podniknúť na zvrátenie nepriaznivého stavu v predaji domácich produktov, aby sa zastavil úpadok poľnohospodárskej produkcie a opäť sa zvýšila zamestnanosť na vidieku a tým aj životná úroveň?
Pokiaľ som charakterizoval príčiny nízkej predajnosti, kroky, ktoré musí Slovensko podniknúť na zvrátenie tohto stavu, spočívajú najmä v oblasti neustálej výchovy zákazníka, lebo v princípe platí, že „nie všetko, čo je lacné, je dobré a kvalitné“. V prípade potravín vstupuje ešte riziko tzv. bezpečnosti potravín, ktoré už priamo ohrozuje zdravie obyvateľstva. Platí jednoduché pravidlo – podozrivo lacná potravina = veľké riziko jej kvality a bezpečnosti. Druhý a taktiež veľmi vážny problém spočíva v konkurencie schopnosti našich prvovýrobcov. Nástroje spoločnej poľnohospodárskej politiky v rámci EÚ boli a sú nadstavené tak, že v princípe diskriminujú prvovýrobcov v nových členských krajinách. Trvalo len 5-6 rokov, aby sa tento fakt prejavil totálnym rozbitím prvovýroby, zrušením množstva spracovateľských závodov a totálnym úpadkom výroby živočíšnych produktov a potravín z nich. Jednoznačne je potrebné, aby sa podmienky na tomto otvorenom trhu vyrovnali. Som presvedčený, že slovenský producent by potom mohol poskytnúť na trh svoju produkciu v takých cenových reláciách, ktoré by boli minimálne rovnaké a v cene a kvalite porovnateľné s producentmi z veľkých krajín.
Aký vplyv bude mať predpokladaná dobrá tohtoročná úroda obilnín na zvýšenie našej sebestačnosti potravinami?
Je faktom, že náklady na výživu v odvetví živočíšnej výroby – mäso, mlieko, vajcia – reprezentujú 55-70 percent z celkových nákladov. Je len logické, že meniacimi sa vstupmi sa menia aj tieto náklady. Netreba však podľahnúť falošnej ilúzii, že dobrá úroda a tým pádom aj predpoklad nižších cien logicky prinesie pre farmára želateľný zisk. Automaticky s informáciou o nižších vstupoch začne obchod tlačiť prostredníctvom spracovateľa na ceny tak, že farmár sa znova dostane do finančných a existenčných problémov. Čo je ešte horšie a zvrátenejšie, že obchod už nedodržuje ani logiku určitého normálneho procesu výroby. Veď už po piatich dňoch po oznámení o predpokladanom znížení nákladov na krmivá, ktoré sa prejavia s logickým odstupom niekedy v decembri, začal tlačiť na farmára, aby okamžite znížil ceny svojich vyrobených produktov. Neviem, ako to nazvať, ale určite to nemá s etikou a morálkou nič spoločné. Nehovoriac o tom, že pokiaľ hovoríme o určitých teoretických limitoch ziskovosti, napr. farmára niekde v rozpätí 3-5 percent, spracovateľa niekde max. do 10 percent, tak nám jednoduchým porovnaním vychádza, že obchod má zafixovaný zisk z týchto produktov niekde na úrovni 20-40 percent. Prvá reakcia obchodu na naše vyhlásenie o reálnosti zníženia cien spočívala v odpovedi – Ak nám farmári a potravinársky priemysel ponúkne nižšie ceny, my ich radi ponúkneme na pulty. Čo tak povedať? Buďme v tejto horizontále proporcionálni a budeme sa podieľať na znížení cien každý svojim dielom, čo si v prípade obchodu dovolím si tvrdiť veľmi vysokým. Pokiaľ nebude v reťazci farmár – producent potravín – obchod konsenzus, budeme naďalej prehlbovať súčasný stav so všetkými negatívami, ktoré s tým súvisia a čoho sme vlastne už roky dozadu svedkami. Tlačiť ceny potravín neustále smerom dole, môže byť síce populistické, avšak s krátkym efektom, bohužiaľ však s fatálnym efektom pre riziká v ich kvalite.