Som hrdý na to, že som poľnohospodár
Tvrdí Emil Macho, generálny riaditeľ Agropodnik a.s. Trnava a zároveň jedným dychom dodáva, že na Slovensku je dostatok ľudí na poľnohospodárčenie, no veľmi málo z nich si ho predstavuje inak ako prácu v gumákoch.
> V súčasnosti pôsobí Agropodnik a.s. Trnava ako stabilný člen koncernu Agrofert, v ktorej zastáva silné konkurencieschopné miesto. Dajú sa riziká predvídať a eliminovať efektívnejšie, keď je Agropodnik súčasťou tak veľkého koncernu? Čelí spoločnosť Agropodnik a. s. Trnava vôbec nejakým rizikám?
Agropodnik a.s. Trnava zastáva v koncerne Agrofert veľmi významnú pozíciu, no nedá sa jednoznačne povedať, že vstupom do tohto koncernu sa Agropodnik a. s. Trnava obrnil proti všetkým rizikám. Koncern Agrofert má obrovský záber a systém, kde každý chvíľu ťahá tú pomyselnú pílku, vďaka čomu je riziko v podniku oveľa viac diverzifikované. V každej sfére života musí človek čeliť rôznym druhom rizika a rovnako je to aj u nás. Agropodnik a.s. Trnava si kladie za cieľ eliminovať dva druhy rizík. Primárne a sekundárne. Primárne, sú spojené so znehodnotením komodít a poklesom ich cien. Sme obchodníci s komoditami a turbulentný vývoj cien na trhu s rastlinnými komoditami je pre nás veľmi citeľný. Takisto keď si vezmem, že disponujeme skladovou kapacitou o objeme 380 000 ton a často krát máme plné sklady biologického materiálu, riziko, že sa tovar znehodnotí je obrovské. K sekundárnym by som zaradil faktor, ktorý je zodpovedný za to, ako vyzerá agrosektor na Slovensku, a to vývoj spoločnej poľnohospodárskej politiky vo vzťahu k našim zákazníkom. Taktiež personálne zdroje. Disponujeme vlastnými družstvami a prvovýrobou, kde sa stretávame s obrovským problémom personálneho charakteru. Každý mladý človek si totiž myslí, že poľnohospodárstvo je len o gumených čižmách, a preto si radšej vyberie cestu manažéra. My potrebujeme i na stredné manažérske pozície kvalifikovaných a zodpovedných ľudí, ktorí budú obsluhovať stroje rádovo za niekoľko 100 000,- Eur a tých bohužiaľ nemáme.
> V Agropodnik Trnava pôsobíte už 5 rokov. Zmenil sa vo vašej spoločnosti prístup k riadeniu rizík, alebo sa z roka na rok menia samotné riziká?
Menil sa tým, ako Agropodnik a.s. Trnava rástol. Keď sme boli lokálnou firmou, riešili sme určitý druh rizík avšak v menšom rozsahu. Ako sme rástli a zlučovali menšie regionálne firmy pod seba, zlúčili sme spolu s nimi aj ich riziká. Som však rád, že aj napriek tomu to Agropodnik a.s. Trnava ustál a naďalej zastáva v koncerne pozíciu lídra. Čo sa týka zmien v rizikách, je pravda, že sú každým rokom iné. To, čo bolo pred niekoľkými rokmi rizikovým faktorom teraz nie je a naopak. Zmena napríklad nastala, keď sme nadobudli svoje prvé družstvá. Vis major riziko, ktoré pramení z klimatických zmien bolo jedno z tých, s ktorými sme dovtedy neprichádzali vôbec do styku. Zmenili sa taktiež aj obchodné vzťahy. Je rozdiel ak sme, ako malá firma, mali partnerov 20 a teraz, keď ich je niekoľko sto. To isté pri zamestnancoch, ktorých máme momentálne ako materská spoločnosť 175. Musíme dbať na dôsledný prístup k fluktuácii a k vzdelávaniu zamestnancov. Nositeľom nášho mena sú priamo naši obchodní zástupcovia a u nich musí byť fluktuácia minimálna, pretože vzťah so zákazníkom a s poľnohospodárom obzvlášť nemôže byť budovaný rok. Je to dlhodobý proces postavený na korektnosti a dôvere. A to je u nás vo firme na prvom mieste. Máme za to, že slovné spojenia, ktoré sa mnohým zdajú ako klišé naozaj platia. „Ťahať za jeden povraz“, „Náš zákazník, náš pán“. Chceme presviedčať poľnohospodárov, že sme na jednej lodi a sme presne takí poľnohospodári, ako oni sami.
> Spoločnosti pôsobiace v odvetví poľnohospodárstva musia pri svojej činnosti čeliť okrem ekonomických, aj tým ťažko ovplyvniteľným rizikám, a to klimatickým. Je vôbec možné tieto riziká predvídať, tobôž ich riadiť?
Predvídať ich je veľmi ťažko. Existujú síce detailné predpovede počasia, ale ak zasejem pšenicu v septembri a zber je naplánovaný tak o 8-9 mesiacov neskôr, sú aj tieto predpovede prikrátke. Dajú sa však eliminovať, a to hneď niekoľkými spôsobmi. Prvý je poistenie cez agrárne poisťovne alebo poisťovne, ktoré sa venujú komoditnému poisteniu. Druhý sú tzv. agrotechnické veci ako termíny siatia, výber osív, chémie, atď. V každom regióne totiž platí niečo iné a na to treba dávať veľký pozor.
> Pociťujete vplyv rizika aj v oblasti personálnych fondov a fluktuácie? Mnohé poľnohospodárske odvetvia už nie sú pre mladých ľudí také zaujímavé ako kedysi, väčšina z nich túži skôr po modernejšej, či “čistejšej” práci. Je tomu tak aj v poľnohospodárstve, resp. je ľudských zdrojov vo vašom sektore dostatok?
Keď by sme to zobrali globálne, pracovných síl je pre poľnohospodárstvo na Slovensku dostatok. Iná otázka sa natíska už ohľadom atraktivity práce poľnohospodára pre nezamestnaných ľudí. Samozrejme, nemôžeme porovnať poľnohospodárstvo a jeho systém spred roku 1989 a teraz. Vtedy všetci orali, dojili, zbierali slamu na poliach. Odvtedy však technológia poskočila enormne dopredu. Môj názor je taký, že ak bolo vtedy na 1000 ha pôdy potrebných XY ľudí, teraz ich treba XY mínus 50%. Za 5 – 6 rokov nám nebude mať kto riadiť stroje, ktoré nám veľmi pomáhajú. Manažment poľnohospodárskych podnikov starne a my nemáme nikoho takého, kto by si prešiel na družstve tým, čím tí starí dobrí poľnohospodári. Tí prešli od úplného spodku až na vedúce pozície, a tak nabrali skúsenosti. Počas toho zistili, kde prší viac, kde menej, kde čo a ako siať, atď. To sa nedá naučiť. Ako som už spomenul, mladí ľudia nevedia o čom poľnohospodárčenie je, a to je chyba. Preto si musíme dať záležať na tom, aby sme spolupracovali s odbornými školami, vychovávali si budúcich poľnohospodárov a robili tak poľnohospodárstvo atraktívnejším. Bohužiaľ
zatiaľ je to tak, že poľnohospodár je v očiach verejnosti ten, ktorý sa iba sťažuje a poberá dotácie. Ja osobne som hrdý na to, že som poľnohospodár. 
>V čom vidíte vy najväčšie riziko, ktoré zasahuje do oblasti poľnohospodárstva?
V globálnom vývoji ako takom, pretože čím ďalej, tým viac máme rizík, ktoré my sami nedokážeme nijako ovplyvniť. Chcem robiť všetko s čo najväčšou efektivitou, ale teraz sám neviem povedať, čo bude o 2-3 mesiace. Týchto nepredvídateľných faktorov je čoraz viac a to ma znepokojuje. Čo bude na Ukrajine? Bude platiť Ukrajina Rusku za plyn? Čo bude s palmovým olejom? To sú veci, nad ktorými žasnem, ako veľmi dokážu ovplyvniť celý kolobeh. Taktiež nevieme, aký bude stav spracovateľského priemyslu. Vieme, aký bude? Nie. Môžeme jedine tak lobovať o kvótach na cukor, atď. Ale reálne ovplyvniť skryté dotácie jednotlivých štátov? Ťažko. Keď raz Poliak vyrobí kečup lacnejšie ako my, bude sa nám veľmi ťažko rásť. Mali by sme dlhodobo pracovať na spotrebiteľskom povedomí, aby sme si začali pýtať to naše, slovenské. A ak bude dopyt, postavia sa slovenské bytúnky, továrne na kečup. Pokiaľ však o to ako národ nemáme záujem, nečudujem sa, že sa do toho nikto nepustí. Zaujímavé je, že po roku 1989 sme sa všetci zbláznili do myšlienky, že všetko západné je dobré. Od roku 1995 do 2005 nastal boom supermarketov plných dovozových tovarov. Teraz, niekoľko rokov potom zisťujeme, že aj my by sme mohli mať čosi svoje a mohli by sme byť sebestační. Pretože keď sa niečo stane, ten Poliak, Maďar, Dán, Nór, Angličan
a kde kto si bude v prvom rade chrániť to svoje.
> Na ktoré riziká by ste chceli upriamiť pozornosť vašich zákazníkov – prvovýrobcov a ako by ich mohli predvídať, resp. čeliť im, či eliminovať ich dopady?
Určite na riziko cien konečných výrobkov a obchodných vzťahov. Cenotvorbe sa treba každodenne venovať a sledovať trendy. Taktiež na riziko klimatické. Za súčasných podmienok naozaj dôsledne zvážiť, či si majetok poistiť alebo nie. A na prvom mieste musí byť u poľnohospodára, samozrejme, pôda. Poľnohospodár môže o ňu prísť, môže mať nižšiu kvalitu, atď. Čiže vlastníctvo pôdy považujem už samo o sebe za základ. Ale veľmi vítam prijatie nového zákona, pretože na Slovensku je veľa skupín, ktoré majú záujem našu pôdu skupovať.
> Podnikanie je vždy spojené s rizikom. Aký je pohľad obchodníka v agrosektore na riadenie rizík a ako ich možno riadiť?
Neexistuje firma, ktorá podniká bez rizikových faktorov. Tak ako neexistuje dokonalá rovnováha medzi ponukou a dopytom. Riziko sa však dá strážiť a vďakabohu existuje hneď niekoľko nástrojov na to, aby sme sa s ním dokázali veľmi efektívne pohrať.
Za rozhovor poďakovala Marianna Cabalová