Jaromír Matoušek: Poľnohospodári potrebujú projekty, ktoré by ich oslovili
Jaromír Matoušek, UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s
Roky sa vlády snažia uchopiť poľnohospodárstvo a agrokomplex ako jednotné odvetvie, kde je potrebné uplatňovať svoje ingerencie. V socializme mal štát nástroje plánovacie, finančné, mocenské, systémové, ktorými vedel odvetvie stabilizovať v samostatnom uzatvorenom trhovom prostredí. Po roku 1989 sa uzatvorený trh rozpadol a odvetvie sa dostalo do otvoreného trhového prostredia, ktoré malo krízový dopad na poľnohospodárov. Po roku 2004 sa muselo odvetvie a podniky podriadiť spoločnej poľnohospodárskej politike, ktorá žije svojimi vlastnými pravidlami bez ohľadu na potreby poľnohospodárov.
Odvetvie je pojem veľmi široký a nie je možné tento pojem obmedzovať iba na samotnú prvovýrobu. Odvetvie je súbor subjektov výroby, obchodu, služieb, samosprávy, exekutívy, ktoré na seba trvalo pôsobia a dôsledky tohto pôsobenia sa prejavujú vo výsledkoch. V priebehu 12 rokov spoločnej politiky EÚ sa navonok prejavovali predovšetkým otázky rozmeru prevádzkovej podpory, programov rozvoja vidieka, daňových odvodov, štátnej podpory, obmedzenia s presunmi poľnohospodárskej pôdy. Medzitým sa vyvíjala štruktúra agrokomplexu
a poľnohospodárske podniky v tomto vývoji zohrali minimálnu úlohu. Minimálnu do tej miery, že nemali vôľu zúčastniť sa výstavby vertikál odvetvia a možnosti prisvojenia pridanej hodnoty. Táto tendencia pretrváva i naďalej a je základným východiskom pre ďalší rozvoj.
Poľnohospodárstvo má v tomto smere jedinú vnútornú možnosť – znižovať náklady na svoju produkciu, optimalizovať náklady s cieľom trvalej udržateľnosti a očakávať, že spoločná poľnohospodárska politika EÚ bude distribuovať svoje zdroje na ten- ktorý poľnohospodársky podnik. Nakoniec v súčasnej poľnohospodárskej politike o nič iného nejde, iba o to, ako administratívne dodať finančné prostriedky podľa vopred napísaného kľúča priamo k poľnohospodárskemu podniku. To, že používa spoločných algoritmov pre distribúciu k podnikom neznamená, že ide o spoločnú politiku.
Podobne je tomu i v štátnej poľnohospodárskej politike. Štát má v tomto smere pomerne zviazané ruky. Každá pomoc zo zdrojov štátu musí byť negociovaná s Európskou komisiou a je považovaná a priori za nelegitímnu pomoc v zmysle rovného prístupu ku zdrojom. Okrem toho je pomoc štátu významne ovplyvnená tým, že v minulom období sa znížila základňa pomoci a veľmi ťažko sa hľadajú rozpočtové zdroje. A návrat na ich pôvodnú hladinu sa zdá nereálny.
Výsledky poľnohospodárskych podnikov v období posledných rokov ukazujú, že výsledky hospodárenia, európskej a štátnej pomoci nezabránili eliminovať dôsledky klimatických, cenových rizík a veľká časť poľnohospodárskych podnikov sa nachádza v trvalo neudržateľnom režime, respektíve nemá zdroje sa ďalej rozvíjať v konkurenčnom prostredí.
Prax minulých 12 rokov ukázala, že doterajšie postupy boli systémovo nedostatočné a nesprávne, pretože viedli k obmedzeniu niektorých výrob, regiónov.
Slovenské poľnohospodárske podniky potrebujú predovšetkým projekty, ktoré by ich oslovili, pridali sa k nim a participovali na nich:
- Vypracovanie komplexných výrobne odbytových projektov ako spoločných projektov pripravených na MP SR za účasti samosprávy, odborníkov MP SR, odborníkov z praxe a predovšetkým VVZ / v tejto súvislosti zmeniť štruktúru MPSR smerom k projektovým pracoviskám a predovšetkým štruktúru VVZ a zameranie a zapojenie výskumných pracovísk do jednotlivých projektov.
- Štruktúru projektov zamerať vecne a komplexne tak, aby boli zaujímavé pre poľnohospodárov, ale i pre ďalšie články výrobnej vertikály, vrátane podpory odbytových kanálov, marketingu a zahraničných obchodných príležitostí.